Plán na tohtoročnú letnú dovolenku bol Balkán alebo Fínsko. Nakoniec vyhralo Fínsko (keďže na Balkáne sme boli všetci v zime a na jar), a vzhľadom k tohtoročným neznesiteľným teplotám až k 40 C, to bola výborná voľba. A tak sme sa v 5-člennom zložení vybrali začiatkom augusta letecky z Prahy smer Ivalo, s prestupom v Helsinkách.
Typiše Fínsko
Odlet z Prahy bol v pondelok 3. augusta 2015 o 22.05 hod a ďalší naväzujúcí z Helsiniek do Ivala až ďalší deň navečer. Tak aby bolo zo začiatku hneď veselo, tak nás pani od „čekinu“ vrátila s tým, že batožinu čo mala 25,4 kg ešte pustí, ale že naozaj tá, čo váži 27 kg už nepustí (okrem iného sme viezli pádla, baraky a jeden kajak)… Limit znel jasne: 23kg. Doma sme to pritom vážili niekoľkokrát, asi to po ceste na letisko „pribralo“, alebo čo. Takže sme museli prebaľovať veci, napr. taký stan – bez tyčiek, putoval do příručky atd.
Hospoda Zetor v Helsinkách
Všetko sa zvládlo a po polnoci miestneho finského času (posun +1 hod) sme pristáli v Helsinkách. Majú tam na letisku taký unikát, ja som to nazvala „spacie mušle“, v ktorých sa člověk zavrie a spí a má tam pripojenie aj na elektriku. Jedna účastníčka našeho zájazdu tam spala po ceste tam aj zpäť.
Helsinky
Keďže nám to do Ivala letelo až navečer, mali sme čas prezrieť si Helsinky. Batožiny sme si dali na letisku (za 6 eur na deň) do trezoru. Lístok z letiska po celých Helsinkách platí na MHD, bus aj vlak, a dokonca aj na výlet loďou na ostrov. Ten slúžil ako vojenská pevnosť, tak sme to okukli aj tam. Helsinky pôsobia pekným, zeleným a kľudným dojmom.
Začínáme plavbu
Dokonca je tam aj hospoda s názvom ZETOR, kde vo vnútri sú traktory, pri ktorých sa sedí a čapujú aj české pivo. Po prehliadke nazad na letisko pre batožiny, kde ale nastal problém, lebo trezor sa nechcel otvoriť. Po niekoľkých márnych pokusoch sme privolali letiskového „strážcu“, ktorý to tiež nechápal, prečo to nejde, a tak to otvoril bezpečnostným kľúčom. Po otvorení skoro spadol na zem, že tak narvaný trezor ešte nevidel (príručky 5 ľudí a každá mala cez 10 kg, tak čo sa čudoval) a problém bol teda v tom, že na spodu trezoru bola namaľovaná čiara, ktorá sa batožinou NESMELA prekročiť. No a jasné, že my sme si žiadnu čiaru nevšimli a narvali to tam.
Ivalojoki – zlatonosná rieka
Hurá, letíme do Ivala. Po pristaní v Ivale, je to malé letisko, kde lieta lietadlo 2× za deň, sme nasadli na bus do Saariselk. V buse sme stretli dve české dvojice, čo boli prvý a posledný český turisti počas celého našeho pobytu v Laponsku. Zo Saariselky, kde sme ešte doplnili zásoby, sme išli taxíkom do Kutury, kde začínala prvá etapa našeho zájezdu – splavenie zlatonosnej rieky Ivalojoki, dokopy asi 67 km.
Ivalojoki
Splavovanie
Už po ceste z Ivala a aj po ceste do Kutury nás fascinovalo množstvo sobov, ktoré boli všade – biele, šedé, hnedé. Pri rieke sme sa vybalili, postavili stany, založili oheň, nafúkli lode a pri varení večere a čaju plánovali ďalší deň. Až dosť po polnoci sme si uvedomili, že tu sa tmy nedočkáme (polárny deň) a za svetla išli spať.
Čo všetko sa nachádza v starých tupách
Ráno nás privítal krásny slnečný deň, pobalili sme veci a vydali sa na prvý deň našej plavby. Úsek bol dlhý 27,5 km, miestami olej, miestami perejky.Po trase je zopár táborísk, kde niekde sa dá prespať aj vo vnútri v útulni, ktorá sa volá po laponsky Tupa, alebo Autujutupa. Vždy je ale všade aj kryté WC a krytá dreváreň s nachystaným suchým drevom, aj sekera. My sme ukončili prvý deň na mieste Ritakosti, kde okrem nás spali 3 mladý Nemci. Tu bola bývalá zlatokopecká dedinka, s rôznymi malými domčekmi. Na rozdiel od nás, čo sme si lode doviezli z domu, tak oni si požičali vo Fínsku. Boli prekvapený, že po ceste na vode není nikde žiadny bufet, hospoda ani obchod. Mali málo jedla, a slabé oblečenie – skrátka čakali niečo v štýle „Vltava“.
Prieskum na pobreží
Večer sa opakoval každodenný rituál – hygiena, večera a spanie v ranných hodinách, niekdo v stane, niekdo v útulni, kde spali aj Nemci, Ráno bolo znova slniečko, ale neskôr sa zatiahlo a pršalo s prestávkami celý deň až do ďalšieho rána (jediný deň, kedy skoro celý deň pršalo). Počas našeho zájazdu sme si všimli, že sa tu veľmi rýchlo mení počasie, kde naraz je 23 C slnečno a zrazu sa ochladí, prší a v noci aj 3 C.
Ritakoski – zlatokopecká dedinka
Počas plavby bolo zase zopár miest, kde sa dalo utáboriť, ale my sme sa potrebovali posunúť asi o 20 km a tam už nič nebolo. Tak sme našli jedno miesto, kde bolo vidno, že sa občas robí oheň, ale kvôli komárom sme sa posunuli až nad pásmo lesa. Založili oheń, usušili veci a scénár sa opakoval.
Sob Albín
Ďalší – posledný deň bolo zatiahnuté, ale nepršalo, aspoň spočiatku nie, potom len tak občas záhradnický. Cieľ bol posunúť sa do cieľa – Ivala, čo bolo asi ďalších 20 km. Po ceste bol skoro samý „olej“, ale zase bolo množstvo malých pláží – pieskových, kde sa pásli celé stáda sobov, čo bolo nádherné. Zakotvili sme pri Ivale v lesíku. Tu už bolo potrebné okrem každodenej rutiny ešte aj lode vypustiť, usušiť a nabaliť veci, ktoré nebudeme potrbeovať na trek.
Druhý bivak na rieke
K vodnej časti ešte dodám, že sme mali sice aj malú udičku, ale nič sme nechytili, takže neúspešné chytanie rýb náš dvorný rybár premenoval na „kúpem červíka“. Večer sme sa ešte prešli po Ivale, navštívili miestny shop, kde sme doplnili zásoby a chalani hlavne pivko. Keď si ho ešte v obchode po zaplatení otvorili, pani predavačka ich slušne vykázala von. No jo, prohibice. Inak základné potraviny ako chleba, maslo, syr, sladkosti, džús, jogurt, konzerva tuňáka sa dali kúpiť skoro ako u nás, plechovka 0,5 piva okolo 2–3 eur. Vedľa bolo predajňa ALKO (otváračka 16–21 hod) tak sme nazreli pre zaujímavosť, a alkohol je 2–3 drahší ako u nás, ale my sme mali ako dezinfekciu slivovicu z domu (čo teda asi zabralo, lebo za celý čas sme nepoužili ani repelenty, ani moskytiéry, noo, tie vlastne áno, na zbieranie hríbov), takže nás tam nič „neoslovilo“.
Chlieb náš každodenný
Ráno sme boli dohovorený, že nás naberie bus, ktorý dohodla jedna z účastničiek zájazdu, a odvezie nás „grátis“ na začiatok našeho treku v Kevo a po ceste nám ešte pristaví v Inari, kde bolo dohodnuté, že si môžme nechať veci u jednej češky, čo sa sem vydala.
Cedíme a cedíme
Trek v Kevo
Sme na mieste, v Sulaoja a začína sa druhá časť našeho zájezdu – asi 100 km trek najprísnejšou rezerváciou Finského Laponska, KEVO. Koniec treku je v blízkosti osady Kenesjärvi. Nebudem popisovať podrobne každý deň treku. Prešli sme skoro celú rezerváciu, viz mapka, včetně výšlapu na najvyšší vrch rezervácie, GUIVI 641 m. Smerom na sever je vidieť zasnežené vrcholky hôr Norska. Krajina je typická tajga (mne pripomínala ruské rozprávky) s brezami, močiarmi alebo niečo ako tundra, mesačná krajina. Po ceste boli občas AutujuTupy a Lávy (útuľne).
Sobie pláže
Najkrajší z celého treku bol kaňon a vodopády, kde sme si pôvodne mysleli, že značka pôjde dole do kaňonu, ale trasa ide len nad kańonom. Tak sme aspoň raz zišli divokým korytom rieky dole do kańonu k jazeru. Snáď sme tým nikomu neublížili. Z fauny v kaňone: množstvo sobov, rôzne vtáctvo, zajace, dokonca sme aj lumíka videli, losa sa nám bohužial nepodarilo vidieť, ale viditeľné stopy po jeho prítomnosti boli všade. A z flory: najviac brezy, občas aj iné listnáče a ihličnany, čučoriedky, brusnice, šíchy (niečo ako čučoriedka a jalovec) a v neposlednej rade vzácna moruška, ktorá keď je červená je ešte nezrelá a zrelá je, keď je oranžová.
Až sa dych tajil pri pohľade na nich
Zvláštny jav. V rezervácii sa niekoľkokrát prechádza rieka, čo znamená brodenie, a k tomuto účelu tu miestny „horskáči“ natiahli cez rieku lano a na ňom závesné lanká, ktorých sa člověk pri brodení drží. Počas celého splavovania aj a na treku boli veľmi príjemné teploty, V noci 3–7 C a cez deň 13–20 C. A počasie premenlivé, ale vetšinou slniečko, alebo pod mrakom. Pršalo len v noci, cez deň asi 2–3 krát preprchlo. Počas celého zájazdu sme stretli rôznych ľudí, (priemerne asi 5 za deň) a stretnutie, či komunikácia boli vždy veľmi příjemné. Za celú skupinku to mala pod palcom jedna z účastníkov zájazdu, ktorá oplývala niekoľkými jazykmi.
Vodná hláška: Starosto, přitáhni ňa…
V piatok ráno 14. augusta 2015 sme dorazili na koniec treku, ktorý som okomentovala, že nakoniec to bolo asi viac o „hlave“, než o nejakom fyzične. Lebo keď sme na horách, skalách, v Tatrách, Alpách, tak tam aspoň vidíš cieľ, koniec, ale tu len samú rovinu a nikde nič, čoho by si sa „chytil“. Na konci treku bola zastávka na zamávanie, kde sme nastúpili na miestny bus, ktrorý nás zaviezol do Inari. Vedeli, sme, že by mohla byť zľava, čo sa aj potvrdilo, od troch ľudí platí lacnejší lístok.
Kúsok na východ
Z Inari sme sa potrebovali dostať ešte do Ivala na letisko, kde sme mali na druhý deň let do Helsiniek. Podľa cestovného poriadku nám ale v ten deň už nič nemalo ísť. Čo nám teda aj šofér potvrdil, že až ráno ide ďalší bus. Všimli sme si, že komunikuje telefonom počas jazdy po našom dotaze o ďalšom buse s niekým po fínsky. Pri vystupovaní prišiel za nami a povedal, že o 4 hoďky nám pôjde bus do Ivala, že to dohodol s vedúcim a dokonca nás zavezú až na letisko, čo bola zachádzka jedným smerom 3 km – no neskutečné. V Inari – centrum Laponska, sme pokúpili suvenýri, vyzdvihli lode a nastúpili na bus do Ivala, v ktorom sme boli len my piati.
Bivak v rezervácii
V Ivale na letisku, lepšie povedané pred letiskom, lebo sa otvára iba dve hoďiny pred letom, keďže lietajú iba dve za deň, tak bolo večer už zavreté, sme pobalili veci a išli sa vyspať do blízkého lesíka do stanu. Veci sme nechali na letisku a ako sme si tu už zvykli, nikomu to nevadilo a zostalo do rána všetko tak ako bolo večer.
Z vrcholu dole
Ráno všetko dobaliť, na letisku zafoliovať – majú tam k dispozícii folie a pásky a „vzhúúúru“ k oblakom a do Helsiniek, tam prespať na letisku a nazad domov do Prahy – do reality.
Tajga nekonečná
Ešte pár postrehov: Škandinávci sú údajne najvätšími spotrebiteľmi kávy, čo môžem potvrdit, lebo kávu predávali na každom „rohu“, dokonce boli v obchodoch samoobslužné automaty a platilo sa až pri obchode, s tým, že ste nahlásili koľko ste mali káv (stála 1euro).
Rezervácia Kevo
K autobusom, tu je šofér busu zároveň aj pošťák. Sú tu veľké vzdialenosti medzi osídlenými oblasťami a tak sa neoplatí voziť zvlášť poštu. Preto sú popri ceste poštovné schránky miestnych obyvateľov, kde autobusák hádže poštu, ak je šikovný, otvorí dvere busu a trafí sa aj bez vystupovania. A balíky sa riešia štýlom, že sa pošle SMS a adresát balíku čaká pri ceste.
Rezervácia Kevo
Obe oblasti, ktoré sme navštívili sú navštevované aj v zime – prevážne bežkovanie,
A na koniec? Laponsko je krásne, Laponsko je iné, aj príroda, aj ľudia…
Zloženie našeho zájazdu: 2× Květná, 2× Mikulov, 1× Praha
Vodopád při ďalšom bivaku
René, já a Kevo
Posledná Tupa na treku
Len kľud, mier a pohoda
Bažiny a močiare
Brodíme rieku
Mapa
Hríby a huby do polievočky
V diaľke zasnežené Norske kopce
Ježidomček
Naše úlovky
Panorama-kaňon Kevo
Keď dochádzajú zásoby, aj šichy sú dobré
Spacia mušla Helsinky letisko
