Mám doma meteostanicu. Spodduchnovú. Z postele vidím Malofatranské Kriváne a v noci mi cez okno kýva prvá hviezda na turčianskej oblohe. Nejeden inžinier z Višnového by ma opravil, že prvá hviezda, teda večernica, je vlastne planéta a je to Venuša, ale prdlajs, mne sa do snov vtiera Chata na Magure, teda jej svetlo. oukej niekedy aj dáka Venuša.
Dnešné ráno sa však nevtiera, chata, a Kriváne sa na mňa nekrivia. Šetko je pod mrakom a ťukanie na obločnicu dáva najavo, že keď netreba, tak sa aj rosničkári trafia. Oteplenie došlo a neprišlo samo. Vonka leje, že by ani Matúšove deti nevyhnali rodičov na hory.
Teda aspoň mňa by nie. Dákym podivným vnuknutím sa mi do mysle dostane jeden západotatranský pohľad spred dákeho času a kedže mám v meteostanici náležitú IT výbavu hneď vedľa ležoviska, nájdem si ho na pookretie ducha v nafilmovanej podobe. Prekvapením zo zistenia, že sme to točili presne pred dvoma rokmi, 02–02–11, sa aj skoro úplne zobudím, ale úspešne odolám. Len sa nechám trochu uniesť s oblakmi nad tatrami. Unesú ma do miest, kde je ešte prach a kde v zime sneží, a v horách su nedozerné výhľady.
Dakde v pozadí sa stráca ťukot kvapiek a prichádza Venuša :o)
„Vonka leje, že by ani Matúšove deti nevyhnali rodičov na hory.“ – tak táto veta sa stane (prd)už včil sa stala „LEGENDÁRNÁ“