Patrouille des Glaciers (PDG) je vo Švajčiarsku veľkou udalosťou. Skialpinistická súťaž organizovaná armádou o ktorú sa zaujímajú aj neiniciovaní: vyhrá domáci tým? Alebo zase Francúzi, nedajbože Taliani? Armádne stíhačky lietajú celé popoludnie nad oblasťou, kreslia vo vzduchu helvetske kríže a prípadne zhadzujú lavíny na zablúdilých chudákov, ktorí sa pohybujú na vlastnú päsť mimo zaistenej oblasti…
Najvyšší bod trasy: kontrolná stanica nad sedlom Rosablanche –
3160 m. V popredí pozapichované lyže povsbudzovačov-zásobovačov,
ľadovec Glacier de Prafleuri a vrchol Pt. Mont Calme. Za ním v pozadí vidiet
stanicu lanovky Mont Fort. Z Mont Fortu vedie najstrmšia a najobávanejšia
zjazdovka regiónu: čierna a neupravovaná, pretože ani ratráky taký strmý
kopec nevyjdu… myslím, že miestami dosahuje až niečo vyše
30 stupňov
To som vedela o súťaži ešte predtým ako mi v novembri prišiel mail od Joany v zmysle: Ahoj, nepoznáme sa, ale viem, že lyžuješ… hľadáme tretiu do čisto dievčenského tými na PDG, nechceš do toho ísť s nami? Hej, lyžovala som. Na zjazdovkách a 3 nepatrné výlety na skialpoch v lonskom roku. A to mám s nimi absolvovať 25km a 2000m prevýšenia v časovom limite (polovičná trasa, tzv. Malá Patrouille) Mail ma pobavil. Ale dievčiny ma motivovali do tej miery, že som pristala na pozíciu náhradníčky s tým, že si spolu zimnú sezónu užijeme…
Pohľad na ľadovec Glacier de Prafleuri a zaparkované vrtuľníky
švajčiarskej armády zo sedla Rosablanche
V deň patrouille boli všetky 3 „cice“ vo forme a tak som sa súťaže aktívne nezúčastnila. Nechcela som však zostať doma, tak sme sa dohodli, že ich prídem povzbudiť na najvyšší bod trasy, sedlo vrcholu La Rosablanche. Mala som doniesť vodu a nejakú energiu vo forme čokolády a sušeného ovocia…
Oddych pri (zasneženom) jazere Lac du Pt. Mont Fort, Pavel
Plánom bolo vyraziť 4:30 ráno z Verbier, vystúpať ešte potme po zjazdovkách na Les Ruinettes, pokračovať miernym stúpaním na Col de la Chaux, kde som sa mala stretnúť z druhým členom výpravy, Pavlom. On od začiatku plánoval absolvovať prvú časť trasy rýchlo a bezbolestne lanovkou a počkať na mňa v „hospode“. Spolu sme mali potom pokračovať na Rosablanche.
Zoom na helikoptéru, jazero Lac du Pt. Mont Fort
Bohužiaľ, do Verbier sme došli s polhodinovým meškaním, a zjazdovka po ktorej som chcela stúpať, bola prekvapivo úplne čierna, bez pohyblivých svetielok čeloviek. Dovtedy som bola presvedčená, že nepôjdem navrch sama, ale v sprievode mnohých gentlemanov ochotných pomôcť skialpinistke v núdzi… ale nebol tam vôbec, vôbec nikto. V skratke, dostala som strach, vzdala pôvodný plán, a na les Ruinettes, t.j. asi 600 výškových metrov, som vyšla lanovkou. A odtiaľ som už samučká stúpala bez zastávky na Col de la Chaux. Pomaly sa rozvidnievalo, jemne oteplilo a po zmrznutom snehu sa výborne stúpalo. Východ slnka, sama v horách… Predbehla ma skupina 4 alpinistov a ja som dobehla dve alpinistky. Inak za celý čas nikto. Ach, zabudla som na akéhosi miestneho chlapíka, čo venčil na snežnom skútri psa.
Stále pri jazere, v pozadí začiatok krátkeho výstupu smerom na Col de
la Chaux – fotke dominujú Pavlove K2-ky
Medzitým mi došli 2 SMS, že dievčatá prešli bez problémov a vo vynikajúcom čase prvé dve kontroly. A potom som stratila mobilný signál. Hovorím si: ak budú pokračovať týmto tempom, mala by si, dievka, pridať…
Posledná fotka od jazera: ja a hrejivé lúče jarného slnka
Pred sedlom Col de la Chaux som sa sčista-jasna ocitla v dave ľudí prišlích lanovkou. Tam som namiesto dobiehania strateného času musela najprv čakať na Pavla zabudnutého v hospode, a potom stráviť pekných 10 – 20 minút v zácpe pod sedlom. V sedle sa totiž podaktorí mne podobní povzbudzovači zľakli strmého, zmrznutého kopca a dokonale prechod ucpali. Podľa rady vojaka „na stráži“ sme zlyžovali kopec trochu stranou, aby sme sa vyhli masám. Pod svahom treba rozumieť asi 100 výškových metrov zmrznutého snehu medzi kamennými blokmi, ktorý som nedokázala počas zjazdu nepreklínať… „Bože, bolo mi to zapotreby? Čo vlastne na tých skialpoch vidím? Blbý vojak, ešte sa tu kvôli nemu a celej PDG zabijem… Môžem sa rovno otočiť, takto na Rosablanche aj tak nikdy nedôjdem!“ Našťastie mojim slovenským nadávkam (okrem Pavla) nikto nerozumel…
Nakoniec sme zlyžovali svah relatívne bez problémov a pokračovali čoraz svižnejším tempom až na Rosablanche. Došla som tam asi 15 minút pred dievčatami, radostne sme sa zvítali, ale len na pár sekúnd, pretože Joana, Saioa a Vroni prakticky bez pauzy pokračovali v ceste. My s Pavlom sme prestávku dali – dochádzal nám cukor i motivácia. Poobzerali a pofotili sme vojenké helikoptéry, privítali ďalší tím známych, a až potom sa vydali rovnakou trasou na spiatočnú cestu: krátky zjazd zo sedla na ľadovec Grand Désert, ktorý bol bez trhlín a s vytýčenou širokou dialnicou stôp, nik sa neobťažoval istením. Nasledoval traverz do sedla Col de Momin, ďalší krátky zjazd a po ňom nasadenie pásov a výstup do sedla Cola de la Chaux. Pár oblúkov a potom sa už šlo len po zjazdovkách. Bol krásny, slnečný deň, relatívne dobrý sneh z 3000 m sa veľmi rýchlo menil na vodu, ktorej kvapky odletovali spod lyží. A ešte nižšie sa i tá voda menila na blato… Patrouille de Glaciers, ktorá sa tento rok konala posledný víkend apríla, dala bodku za lyžiarskou sezónou (sezónou lyžovania na zjazdovkách) 2010…
Epilóg: Dievčatá skončili so skvelým, priemerným časom vo svojej kategórii (7:48). Veľkú Patrouille z Zermattu do Verbier, čo predstavuje 53 km a 3 994 výškových metrov, vyhral švajčiarsky tým s časom 5:52… sú to vôbec ľudia?
