Potom, čo mi Michal, organizátor výpravy, zavolal s tým, že do Ruska neletíme, ale ideme autom, som sa nezmohol na žiadnu reakciu. Zložil som telefón, 15 minút som uvažoval a potom som mu zavolal späť, že idem do toho. Našlo sa nás dohromady 7 a po doladení detailov výpravy sme sa v piatok 26. júla vydali na cestu. Nikto z nás predtým nebol v Rusku a z internetových sprievodcov sme z Ruska získali rešpekt. 47 hodinová cesta ubehla bez problémov, nezastavili nás ani jedni policajti na Ukrajine ani v Rusku – toho sme sa najviac báli. Nikde na hraniciach žiadne úplatky.

Ten nákup tam musíme nejako narvať, photo by Krewski von Hochstein (CLICK TO ENLARGE)

V Ľvove na Ukrajine sa čapuje Kozel, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Kravy na cestách, zo začiatku rarita, časom rutina (CLICK TO ENLARGE)

Adyl Su

Ubytovali sme sa v kempe Skhelda v dedinke Elbrus, odkiaľ sme vyrážali na výpravy. Druhý deň sme sa vydali na trek údolím rieky Adyl Su s cieľom aklimatizovať sa pred výstupom na náš hlavný cieľ, Elbrus. Cestou sme prechádzali cez prihraničnú kontrolu, kde sme museli ukázať povolenie na vstup do pohraničnej zóny (hranica s Gruzínskom), nahlásiť kde sa budeme pohybovať a kedy sa vrátime.

Kemp Skhelda v dedinke Elbrus, v Česku a na Slovensku známy ako Osmanov kemp (CLICK TO ENLARGE)

Ako sme sa lámanou česko-slovensko-ukrajinsko-poľsko-ruštinou bavili s pohraničníkom, ruská Lada doviezla ďalších 2 Čechov, ktorí sa k nám pridali. Pohraničníkovi sa podarilo nám vysvetliť, že ak nás nájdu vojaci na niektorom hraničnom hrebeni alebo mimo našu trasu, že nás zoberú dolu a odvezú na 3 dni do chládku trochu si odpočinúť :).

Bivak Green hotel, údolie rieky Adyl Su, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Po pár hodinách sme došli na bivak s názvom Green Hotel. V diaľke sa na nás zvrchu dívali zasnežené vrcholy, ktoré tvorili Rusko-Gruzínsku hranicu. Ešte rozsedení z auta, nikomu sa nechcelo chodiť na žiadny kopec, a bolo už aj dosť neskoro. Tak sme len pochodili okolie a pred prichádzajúcim dažďom zaliezli do stanov. Ráno nás privítalo slnko, čo sme si nemohli nechať ujsť a po jogínskom pozdrave Slnku sme zaujali polohu mŕtvoly. Michal nám skazil tento náročný cvik a vybrali sme sa na cestu naspäť do kempu. Naši českí kamaráti zostali s cieľom vystúpiť na niektorý z kopcov.

Niet nad rannú dávku jógy – poloha mŕtvoly (CLICK TO ENLARGE)

Cestou dolu sme si prisadli k jednému staršiemu pánovi, ktorí nás pri fľaške vodky naučil, ako sa pije v Rusku a dozvedeli sme sa aj najdôležitejšiu vec na svete, a to čo je zmyslom života. Obohatení o tieto dôležité informácie sme potom, čo dedko neistou chôdzou nastúpil do auta ku kamarátom, ďalej pokračovali v úvahách a snažili sa vyriešiť hádanky, ktoré nám dedko dával.

Elbrus 1

Ráno po príchode do kempu sme nastúpili, dali predvýstupovú fotku a vydali sa dolinou rieky Irik smerom na Elbrus. Po úvodnom blúdení a prechode cez nespočetné suťoviská sme konečne našli poriadnu cestu. Po čase nás privítalo stádo polo-divokých koní, u ktorých nás najviac zaujal jeden koník s intenzívnymi zvukovými prejavmi vychádzajúcimi z jeho zadnej časti. Statočne unavení sme rozbili tábor na zelenej lúke s potokom.

Vysmiati pred prvým pokusom na Elbrus, ešte sme nevedeli, čo nás čaká, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Druhý deň sme vystúpili do sedla Irik (3667 m) a na ľahko sa šli prejsť cez ľadovec zhruba do 3900 mnm. Slnko pálilo a ľadovec odrážajúci všetky lúče späť na nás, nás úplne dorazili. S príznakmi podobnými úpalu sme sa väčšinou bez večere uložili spať. Ráno nás čakal opäť prechod ľadovcom, tento krát na ťažko. Slimačím tempom, intenzívne pociťujúc únavu a nedostatok kyslíka sme to vybojovali do 4100 m, kde bolo zopár bivakov z kameňov, ale všetky obsadené. Nezostávalo nám teda nič iné, ako si vyhrabať záhrab. Z posledných síl sme bojovali s únavou a nedostatkom kyslíku a po namáhavej práci sme sa odobrali na zaslúžený odpočinok.

Divoké kone, údolie rieky Irik (CLICK TO ENLARGE)

V noci snežilo a fúkal silný vietor, ani záhrab nás úplne neochránil. Prebudili sme sa so zahrabanými stanmi a zhodnotili, že v takomto počasí to nemá cenu, stále snežilo, fúkal silný vietor a do toho sa miešala občasná hmla. Sklamaní sme sa zbalili a pobrali sa na cestu späť do civilizácie. Na hrebeni pred sedlom Irik bol vietor tak silný, že aj s batohmi sme si museli často krát kľakať na zem, aby nás neodfúklo z hrebeňa dolu. Poobede sme sa zastavili na zelenej lúke a rozložili sušiť stany. Kamarát sa sťažoval, že už nemáme toaleťák a tak začalo snežiť, aby mal náhradu na hygienu. Zostali sme teda tam a druhý deň došli až do kempu.

Odpočinok v sedle Irikchat – 3667 m, ešte stále s úsmevom, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Úsmevy nám zmrzli – cca 4100 m (CLICK TO ENLARGE)

Bezingy

Další deň sme vyrazili autom po kamaráta do Minerálnych vôd, ktorý kvôli práci priletel až teraz; a vydali sa smerom na Bezingy. V sprievodcovi sa písalo, že z poslednej dediny do kempu to je 18 kilometrov dosť zlou cestou. Došli sme tam už po tme a „dosť zlá cesta“ sa ukázala ako cesta prejazdná tak maximálne pre ruské Kamazy a 4×4 SUVčka.

Cesta do bezingského kempu je výzvou i pre terénnu štvorkolku, náš transpík je už veľký chlap (CLICK TO ENLARGE)

Už sme sa pomaly lúčili s Bezingami, viackrát sme to chceli vzdať a otočiť, našťastie kamarát za kopcom uvidel nejaké svetlá. Dúfali sme, že to je vojenská stráž. Nakoniec sme tam došli. Miestneho vojaka, ktorý nám kontroloval povolenie do pohraničnej zóny, sme sa spýtali, či ďalej „jest charašo doroga“. On vyslovil pamätnú vetu: „net charašo“. Transportér má jednu obrovskú výhodu a tou je vysoký podvozok. Chýbajúci náhon na zadné kolesá sme ľahko nahradili v šestici fučiacich a zo všetkých síl tlačiacich ľuďoch.

Cestou do kempu sme obdivovali miestnu flóru, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Postupne nás už prestalo vzrušovať prechod autom cez potok, obchádzanie obrovských kameňov na ceste a zvykli sme si aj na občasné škrtnutie podvozku. Tesne pred polnocou, na krajíčku nervového zrútenia, sme došli do kempu. Keby v tom čase stretneme chlapíka, čo napísal o tej ceste, že je dosť zlá, tak by sme ho roztrhli vo dvojmo. Tá cesta bola úplne niečo strašné. Keď sme ale uvideli v kempe ďalší transportér a dokonca ešte nejaký osobák, tak sme si len pomysleli, že v Rusku nie je problém s ničím. Hneď po vystúpení z auta sme exli šampanské na ukľudnenie našich pošramotených nervov.

Kemp Bezingy – jeden z najvybavenejších kempov na Kaukaze (CLICK TO ENLARGE)

Ráno sme zmeškali konzultáciu s miestnym horským vodcom, ktorý nám mal schváliť našu plánovanú túru (všetky výlety v Bezingách sú pod patronátom horskej služby a nemusí vás pustiť na nejaký kopec, ak tam je už veľa ľudí) a tak sme zahájili opäť jogínske cviky, najmä polohu mŕtvoly. Ako správny Brňáci sme sa rozhodli vystúpiť na kopec s názvom Pik Brno. Po znesiteľnom stúpaní nasledoval brutálny výstup až k jazeru vo výške zhruba 3370 m a od infarktu nás zachránila len dobrá aklimatizácia.

Bezingská stena – zvučné mená ako Koštan-Tau a Dychtau, photo by Krewski von Hochstein (CLICK TO ENLARGE)

Ďalší deň bolo nanič počasie, tak sme ho strávili spánkom a blbnutím na ľadovej stene. Tretí deň sme sa vydali už na reálny pochod, zdolali ľadovú stenu, trhliny v ľadovci, nasledoval výstup snehovým poľom s následným zistením, že sme niekde mimo, návratom späť až pod nástup na Pik Brno. Čakalo nás predieranie sa strmým kopcom cez hrozné suťovisko, ktoré nás sprevádzalo až na vrchol (4110 m). Jupíí, konečne sa nám podarilo vystúpiť na nejaký kopec. Spoločná fotka a hor sa dolu k jazeru.

Cestou na Pik Brno nás hneď na úvod čakalo trochu ľadovcového lezenia, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Rýchle zbalenie a útek po tme dolu. Vábenie piva a poriadnej večere nám dodalo motiváciu prekonať únavu a o polnoci sme došli do kempu, kde sme zjedli a vypili miestnu jedáleň. Ráno sa už na nás tešila „dosť zlá cesta“, no po svetle a minulých skúsenostiach sme to zvládli bez komplikácií. Odviezli sme druhého kamoša na letisko (neviem čo majú všetci s tým workoholizmom) a vrátili sa do Osmanovho kempu.

Pik Brno je jedno veľké suťovisko, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Splnili sme si povinnosť. Pik Brno – 4110 m, photo by Krewski von Hochstein (CLICK TO ENLARGE)

Po úspešnom výstupe sme sa všetci tešili na šašliky, zo všetkých najviac Michal, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Elbrus 2

Nasleduje ďalší pokus o Elbrus, ideme klasikou popod lanovky. Šialeným tempom za 2 hodiny vystúpame do 3100 m, kde je krásna lúčka a podarí sa nám urobiť si oheň. Druhý deň postúpime na Priut, kde už začína sneh a ratrakmi a skútrami vychodená diaľnica na Elbrus. Od Priutu už opäť cítiť nedostatok kyslíka a krok po kroku sa dostávame na Pastuchove skaly, kde vo výške 4600 m zakladáme tábor (opäť v záhrabe).

(CLICK TO ENLARGE)

Tretí deň zbierame silu v stane, väčšinu dňa prespíme a zvyšok času topíme vodu zo snehu, nadmorskú výšku už je neskutočne cítiť, niektorí to prežívame dosť zle, iní vcelku fajn. Nasleduje deň D a o 2:00 budíček. Vyrážame na cestu a na mieste pomery extrémne rýchlym tempom predbiehame postupne všetky ruské skupiny. Odpadám vo výške 5000 m po žalúdočných problémoch a vraciam sa do stanu. Po chvíli sa ma decká pred stanom pýtajú, či je všetko ok. Aj oni to otočili (ďalší traja), začalo snežiť a chvíľu vyzeralo, že bude hnusne. Ale časom sa vyjasnilo a poslední dvaja zo skupiny to dotiahli až na vrchol, kde dali vrcholového Kozla. Ostatní traja boli sklamaní a rozhodli sa pokus opakovať zajtra. My sme zostúpili lanovkami dolu (smerom dolu sú zadarmo) a v kempe sa vrhli na šašlíky a čibureky.

Vďaka vynikajúcej aklimatizácii sme si mohli dovoliť závody s ruským bagrom, boli sme rýchlejší!, photo by Krewski von Hochstein (CLICK TO ENLARGE)

Elbrusovej skupine sa podaril výstup na vrchol a my sme si urobili výlet ku krásnemu jazeru Syltrankel. Keď sme sa tento krát výnimočne z výletu vrátili v noci, Elbrusová skupina už spala. Len čo sme vstúpili do krčmy, už sme mali v rukách pivo od miestnych vojakov a záverečný večierok v znamení kurzu kabardštiny (miestna reč) nemal chybu. Druhý deň už len dvojdňová cesta autom a sme doma.

Na Elbruse sa dajú nájsť všelijaké veci, photo by Krewski von Hochstein (CLICK TO ENLARGE)

Vďaka bordelu v okolí sme ponachádzali kusy dreva a spríjemnili si večer, photo by Krewski von Hochstein (CLICK TO ENLARGE)

Ráno nás privítalo krásne počasie, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Bivak vo výške cca 4600 m, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

Väčšine z nás sa podarilo vystúpiť až na vrchol – 5642 m, photo by Michal Kubíček (CLICK TO ENLARGE)

S pivom, komentovať netreba (CLICK TO ENLARGE)

autor: Ivan Gál