Bez pásov s pasmi k Tichému océanu - skialpová Kamčatka 2009

Na nespočetné množstvo žiadostí fanatických fanúšikov mojich memoárov som sa rozhodol vypočuť dav a vyhovieť mu – preto som napísal ďalší diel rozprávania príhod zo skialpinistickej Kamčatky 2009. Dnes bude téma viac ako zaujímavá – reč bude o príchode českej grupy, nudne zaujímavom výlete k oceánu na lyžiach.

Po fantastickej lyžovačke na Kozelskom sme my Slováci boli akurát rozcvičení a pripravení na najstrašnejšie útrapy v Kamčatskej divočine. Naštastie sa nič podobné nekonalo, pretože slávnostne priletela česká grupa a tak sme strávili deň úplne nedobrodružne. Palič v chvíľkovom pomätení navrhol nevinne vyzerajúci výlet po rovine k oceánu. Kedže hrozila situácia, že by sme sa jeden deň nelyžovali, nejakým zázrakom našiel v blízkosti východzieho bodu lyžiarske stredisko – to malo slúžiť ako lákadlo.

Pred výletom ešte česká grupa podnikla nájazd na potraviny. My Slováci, sme slúžili ako sprievodcovia a ukazovali sme im čo treba kúpiť a čo nie. Kamčatské potraviny sú zásobené rovnako dobre ako naše tvrdo kapitalistické a možno aj lepšie, problém bol len so špecifickými požiadavkami na zbytočnosti ako „kuře na paprice“, musli tyče a podobné zhýralosti. Hitom sa stalo ultraplnotučné mlieko so 6% tuku. Problémom bolo zorientovať sa v množstve druhov mäsa a sušených rýb (zakuška k pivu).

Vzhľadom na slušný jet lag sa tá racionálnejšia a lenivšia skupinka vedená doktorom Adamom rozhodla, že si dá kávu niekde v centre mesta. My, čo sme boli znalí miestnych pomerov, sme vedeli, že táto expedícia za kávou môže dopadnúť dobrodružnejšie ako pokus o zlyžovanie K2, preto sme sa radšej rozhodli pre paličov návrh (Tichý oceán).

Ťažko slovami opísať, čo sme cestou k Tichému oceánu zažili. Pre krátkosť času sa o to pokúsim aspoň heslovite:

• palič nás donútil rafinovanými psychologickými hrami bežkovať v skialpovej výbavičke po rovine cca 5 km k oceánu a 5 km späť
• cestou nám bolo osviežením sledovať zúfalé pokusy Všeťu, ktorý vo svojej ťažkotonážnej freeride zostave predstieral ľahkosť pohybu, ktorú by mu závidela aj Kateřina Neumannová
• do sŕdc sa nám hlboko zapíše pocit, ktorý sme zažívali pri príchode na čiernu pláž na lyžiach – bez srandy!

• ešte hlbšie sa nám do sŕdc zapíše príchod Všeťu s pár minútovým meškaním (30 min.). V šoku z toho, že napriek všetkému sa mu podarilo dosiahnuť chladné vlny oceána. Následná túžba po dyme zo spáleného tabaku bola oprávnená.
• po návrate od oceánu sa slabšie povahy ukryli v potrakrčme na miestnom sídlisku, oproti ktorému je legendárna bratislavská Petržalka rajskou záhradou. Drsné povahy, t.j. palič a ja sme navštívili miestne lyžiarske stredisko a keďže tunajšie moderné vleky, ktoré pamätajú ešte Rasputina, boli vypnuté, vlastnými silami sme došmatlali na nevysoký vrchol a spustili sa po čestvo vyratrakovanej zjazdovke dole. Pre zaujímavosť, dole sme zhora lyžovali niekedy pred 22.00 – aby som bol ešte väčší frajer, nasadil som si cestou dole slnečné okuliare, aby som ukázal, ako sa nešetrí svetlom na Kamčatke.
• Vďaka jemných problémov pri komunikácii s krčmovou skupinou (vybitá batéria v mobile) nám ušiel autobus, a preto sme mohli stráviť pekné chvíle v potrakrčme.
• Čo je to potrakrčma? Sú to potraviny podobné ako u nás na dedine, avšak zároveň slúžia ako krčma. Bez stolov a stoličiek, pekne na stojáka. Tak sa pije na Kamčatke. K nášmu podivu sme však veľa vyslovene ožratých domorodcov nevideli.

• Čakanie na autobus nám spríjemnila príhoda, ktorá sa udiala priamo pred dverami potrakrčmy: domorodec po konflikte s domorodkynou usúdil, že najlepšie čo môže spraviť je, že ju bude ťahať za vlasy po zemi cez kaluž. Zjavne v tejto milej príhode hrali drogy alebo iné radosti života.

Nabudúce už na vážnejšiu tému: samovražedná jazda na snežnom skútri a zjazd z Avačinskej a Korjaského.